Čaro virtuality – reakcia na príspevok na stránke NOZP

Na stránke „Nového odborového zväzu polície“ /NOZP/ som si prečítal príspevok jeho predsedu Vojtecha Kľučarovského pod názvom „Neohli sme chrbát a neklameme ako niekto…“, publikovaný na ich webovej stránke 7. januára 2018. Aj keď v ňom nie som priamo menovaný – ba možno práve preto – niektoré formulácie pána predsedu sa ma osobne dotkli, preto si dovolím reagovať.

Autor sa v príspevku zmieňuje o „virtuálnom redaktorovi“, ktorý robí rozhovory s predsedom OZP v SR. Nuž dovoľte, aby som sa ohradil. Čaro virtuality je v médiách všadeprítomné, ale ja osobne nie som virtuálny, fyzicky už dosť dlho reálne existujem a pracujem. Som síce, ako sa dnes vraví, „stará štruktúra“ ale toto označenie mi neprekáža, skôr naopak, napĺňa ma hrdosťou. Absolvoval som štúdium žurnalistiky na FF UK v Bratislave v časoch, keď ešte neboli vysoké školy v každom okresnom meste a nekupovali sa diplomovky „na meno“ v súkromných firmách. Štúdium z môjho ročníka neskončila vyše polovica z pôvodne prijatých študentov, ja som promoval na alma mater  diplomovkou i záverečnými štátnicami „za jedna“. V celoslovenských denníkoch som odpracoval dobrých dvadsať rokov /Ľud, Pravda, Práca/ – ešte aj základnú vojenskú službu som si nejakým riadením osudu „odkrútil“ ako redaktor Obrany lidu, čo bol „za totáča“ tlačový orgán ministerstva obrany ČSSR… Viackrát som získal najvyššie novinárske ocenenia aj vo federálnych novinárskych súťažiach, v čase, keď to slovenskí novinári v stovežatej Prahe vôbec nemali jednoduché. Ako zamestnanec MV SR som zažil päť ministrov a ako redaktor som s väčšinou hláv rezortu vnútra uskutočnil aj rozhovory pre printové médiá – počnúc Štefanom Lazarom pred rokom 1989 cez Ladislava Pittnera, Jozefa Tuchyňu či Ivana Šimka až po Roberta Kaliňáka. Vari dvadsať rokov som písal kriminálne príbehy pre rôzne periodiká, preštudoval som stovky originálnych vyšetrovacích spisov a prokurátorských denníkov /áno, aj prípad Cervanová a plnú káru spisov Ondreja Riga na vtedajšom KÚV v Bratislave/. Zo spisov vznikli aj dve knižky krimipríbehov, ktoré som vydal. Takže, po tých rokoch štúdia spisov neskromne poviem, že napriek absencii právnického vzdelania si – na rozdiel od niektorých súčasných „vychytených“ autorov – nezvyknem popliesť obvineného s obžalovaným ani väzbu s výkonom trestu.

Nuž a v službách OZP som ako šéfredaktor mesačníka POLÍCIA jedenásť rokov. So zakladateľom OZP Miroslavom Litvom som sa zoznámil ešte ako redaktor Pravdy na prvých tlačových besedách OZP v rokoch 1990 a 1991, odvtedy s ním i s terajším predsedom Mariánom Magdoškom v rôznych formách spolupracujem celé tie dlhé roky. Ako vravím, stará štruktúra…

A teraz niekoľko poznámok k veci : ako „virtuálny redaktor“ nebudem hodnotiť obsah tvrdení pána predsedu Kľučarovského adresovaných vedeniu OZP, ktoré je vydavateľom mesačníka POLÍCIA. Ale keďže je pán predseda výsluhovým dôchodcom, tiež by sme mohli hovoriť o virtuálnom predsedovi virtuálneho zväzu, ktorý nemôže byť zväzom, keďže nemá vybudovanú územnú štruktúru základných organizácií a regionálnych zväzových štruktúr. V texte konštatuje, že jeho príspevok „musí byť dlhší, veď aj článok v novinách, na ktorý je reakcia zo strany NOZP, je skoro na celú jednu A3 stranu malými písmenami.“. Fakty? Mnou vedený rozhovor s predsedom OZP v SR, zverejnený v decembrovom čísle, má presne 10 214 znakov aj s medzerami. Príspevok predsedu Kľučarovského ako reakcia na tento rozhovor má presne 19 191 znakov aj s medzerami, čiže skoro dvakrát toľko. Ako redigujúci redaktor s dlhoročnou praxou poviem: priveľa slov, málo obsahu.

Pán predseda sa pozastavuje nad údajom 500 členov NOZP, vyjadruje údiv, „odkiaľ a hlavne od koho“ som tento údaj získal. Nuž, čerpal som ho zo správy TASR o tlačovej besede vedenia NOZP, zverejnenej 17. januára 2017, novší údaj som ani na stránke NOZP neobjavil.

A keď už sme pri číslach: v poslednom čase sa redakcia viac zaoberá aj problematikou stravovania našich zamestnancov, keď vlastne 90 percent zamestnancov „obeduje gastrolístky“. Isto, väčšina zamestnancov by určite prijala aj „gastráče“ v hodnote 4 eur, nie 3.50 či 3. 70 eura od 1. 4. 2018. Predseda NOZP sa pozastavuje nad tým, že či by bolo pre rezort veľa dať zo sociálneho fondu na gastrolístky 15-tisíc eur, aby mohol mať hodnotu štyroch eur. Pre zmenu ja neviem, odkiaľ pán predseda k tomuto číslu prišiel. Ak zoberieme hrubý údaj, že gastrolístky v rezorte berie cca 40-tisíc zamestnancov, tak 30 centov denne na jeden lístok predstavujú pre rezort vyše 13-tisíc eur. Na jeden deň! Pri cca 250 pracovných dňoch tvorí tých – napohľad smiešnych – 30 centov na jeden gastrolístok sumu ďalších okolo 3,25 milióna eur z prostriedkov rezortu. To už naozaj nie je málo peňazí. A to je argument ekonómov rezortu, nad ktorým sa triezvo uvažujúci človek musí zamyslieť, lebo pýta sa zo štátneho ľahko, ale…

Podobných ekonomicky zvláštnych úvah má pán predseda vo svojom príspevku niekoľko, ale uvažovanie nad nimi už nechám na členov NOZP.

Peter Ondera, „virtuálny redaktor“

1. S. :Môj príspevok má aj s medzerami 4 987 znakov.