Bojovali a padli, aby sme my mohli žiť!
Udalosti 29. augusta 1944 poznačili všetky ozbrojené sily vtedajšej Slovenskej republiky, nevynímajúc žandárstvo, hoci spomedzi všetkých ozbrojených zložiek, ktoré tvorili rezervoár vojenského potenciálu štátu počas nemeckej okupácie, predstavovalo žandárstvo iba akúsi „pomocnú zložku“ – vláda viac dôverovala inštitúciám, ktoré sama vytvorila – Hlinkovej garde (HG) a Domobrane, hoci žandárstvo malo na bezpečnosť Slovenska nezanedbateľný vplyv. Slovenskej vláde bolo jasné, že podľa tichého (dokonca medzinárodného) spravodajstva, o čoraz častejších porážkach fašistického Nemecka na východnom fronte, je zrejmé, že boje sa časom môžu prevaliť aj cez územie Slovenska. Za daných okolností sa z bezpečnostných dôvodov rozhodla presunúť ústredný orgán koordinujúci oblastné, okresné a miestne veliteľstvá žandárstva – Hlavné veliteľstvo žandárstva (HVŽ) –– z Bratislavy do Štubnianskych Teplíc (dnes Turčianske Teplice), kde HVŽ pôsobilo od konca novembra 1943. V súvislosti s blížiacim sa frontom a nárastom počtu partizánskych skupín na Slovensku, vládne orgány pristúpili k legislatívnemu rozšíreniu kompetencií žandárstva. Slovenský snem dňa 11. mája 1944 schválil novelu zákona o žandárstve, ktoré zostalo v pozícii orgánu štátnej, verejnej a vnútornej správy, no v nadväznosti na ustanovenia zákona o brannej pohotovosti štátu, sa v značnej miere zmenili predpisy o použití služobných zbraní v jej prospech. Zákon umožnil žandárom používať zbrane i v prípadoch, v ktorých dovtedy používali voči páchateľom iné (miernejšie), donucovacie prostriedky. Na bezpečnostnej situácii to však nič zásadné nezmenilo, najmä vo vzťahu žandári – partizáni. Žandárstvo nedisponovalo dostatočnými ľudskými kapacitami a výzbrojou, aby dokázalo partizánske skupiny významnejším spôsobom paralyzovať. Pred vyhlásením Povstania jestvovali medzi žandármi a partizánmi „ústne pakty“ o neútočení. Protipartizánske razie síce oficiálne nariaďoval Zbor žandárstva Slovenskej republiky (ZŽ SR) na základe udaní o výskyte partizánov – ale často sa konali iba formálne, bez konkrétneho výsledku. Je však zvláštne, že vláda, napriek svojim snahám o stabilizáciu pomerov k svojej spokojnosti, nepoužila na elimináciu partizánskeho hnutia – už dajme tomu v lete, pred verejným vyhlásením Povstania, pohotovostné oddiely žandárstva (POŽ). Tieto špeciálne útvary, vycvičené na mimoriadne nasadenie, by pravdepodobne dokázali zasiahnuť proti partizánom efektívnejšie, než príslušníci miestnych žandárskych staníc.
„Výnimka potvrdzuje pravidlo“ – proti jednému z najsilnejších zoskupení – II. slovenskej partizánskej brigáde M. R. Štefánika, vedenej Viliamom Žingorom, bola vyslaná 160-členná žandárska jednotka, zozbieraná z jednotlivých POŽ, pod jednotným velením pplk. žandárstva Ľudovíta Košaru, spoločne s pešími prápormi „Oškvarek“ (veliteľ – stotník pechoty J. Oškvarek) a „Jobák“ (veliteľ – stotník pechoty I. Jobák), nasadená až v auguste 1944. Oddiely však prišli do Turca neskoro (prakticky v čase prebiehajúceho Povstania), a akcie proti partizánom ani nestihli uskutočniť. Všeobecne voľnejší prístup k protipartizánskym opatreniam zo strany žandárov zrejme vyplýval zo skutočnosti, že vedenie HVŽ na čele s pplk. žandárstva Eduardom Benkom, bolo do plánov ozbrojeného vystúpenia zasvätené a k Povstaniu sa pripojilo hneď v deň jeho vyhlásenia. Odchod HVŽ do Povstania prebehol hladko. Počas vyhláseného nástupu v utorok 29. augusta 1944 predstúpil pred gážistov a dôstojníkov stotník žandárstva Jozef Peterka, a prečítal im prehlásenie banskobystrického Vojenského ústredia. Súčasne prevzal velenie nad žandárstvom na povstaleckom území pplk. žandárstva Vladimír Bodický. Za jeho námestníka bol menovaný pplk. žandárstva Ján Plakinger. Pplk. Bodický predniesol krátky prejav a nastúpeným príslušníkom žandárskeho zboru oznámil, že na povstaleckom území bude vzhľadom na prihlásenie sa k revolučnej Československej republike názov žandárstvo zrušený, nahradený bývalým pomenovaním četníctvo, a vytvorí sa Hlavné veliteľstvo četníctva (HVČ). Pplk. Bodický dal však nastúpeným žandárom možnosť zriecť sa výkonu služby, pokiaľ sa nestotožňujú s revolučnými udalosťami. Z radu však nevystúpil nik. Ale, ako poznamenal priamy aktér tohto nástupu, hlavný dôstojnícky zástupca účtovnej správy Jozef Tomša, žandári boli z predloženej výzvy pomerne zaskočení, hoci o aktivitách odboja alebo aj o dislokácii partizánov v okolitých horách, veľmi dobre vedeli.
Teda, keď 29. augusta 1944 Vysielač Banská Bystrica odvysielal dohodnutý kód „Začnite s vysťahovaním!“, dal jasný signál, že dovtedajší tichý odpor voči nemeckému „ochrannému dohľadu“ (ktorý sa postupne menil na agresívne vojenské obsadzovanie územia Slovenska), vystrieda skutočný ozbrojený odboj, zameraný na vyhnanie fašistických okupantov.
Teda novovytvorená Slovenská národná rada (vznikla v Bratislave tzv. Vianočnou dohodou, pretože jej orgány sa kreovali už pred Vianocami 1943), ktorá Slovenské národné povstanie iniciovala, uvítala rozhodnutie HVČ pripojiť sa k Povstaniu. Slovenská národná rada totiž vyhlasovala na oslobodených územiach národné výbory, ktoré mali riadiť verejnú správu a život občanov, a zabezpečovať ich bezpečnosť, k čomu boli príslušníci četníctva vycvičení.
Do vyhláseného Slovenského národného povstania sa okrem armády pripojili dobrovoľníci z radov civilov a všetkých ozbrojených zložiek štátu, teda aj príslušníci žandárstva a polície, ktorí v priebehu Povstania (v bojoch a po jeho potlačení), a pri samotnom oslobodzovaní vlasti, prišli o to najcennejšie – o život, pretože Povstanie bolo po nemeckej vojenskej invázii z juhu Slovenska, v októbri potlačené.
Velitelia povstaleckej I. čs. armády – gen. Ján Golian a gen. Rudolf Viest, boli zajatí 26. októbra 1944 na jej veliteľstve v Banskej Bystrici a deportovaní do Nemecka – neskôr zahynuli za dodnes nevyjasnených okolností. (obr.)
Po potlačení Povstania 28. októbra 1944 mnohí žandári podľa dobových svedectiev poukrývali zbrane v senníkoch na horských lúkach, zohnali si aký-taký civil, a odišli domov. Ale niektorí, presvedčení protifašistickí bojovníci, odišli spolu s povstalcami do hôr. V horskom okolí Čremošného, sa zo zbytkov armády a všetkých dobrovoľníkov sformovali partizánske skupiny, ktoré boli zvyčajne vedené profesionálnymi slovenskými a sovietskymi dôstojníkmi. Napr. do Povstania sa aktívne zapojila celá jednotka žandárskych psovodov a psovodov Ozbrojenej ochrany železníc, vedená vtedajším veliteľom vrch. stržm. Jánom Magálom (neskorším npor. – zakladateľom Výcvikového strediska psovodov SNB v roku 1949 v bratislavskej Mlynskej doline), a inštruktorom výcviku policajných psov, stržm. Františkom Križanom, ktorá bola zo Štubnianskych Teplíc nasadená do povstaleckých bojov v Jasení pri Brusne (dnes okr. Brezno). (obr.)
Napr. na východe Slovenska, nad osadou Kríže pri Bardejove (dnes od neďalekého Pamätníka SNP až po neďaleké vyhliadkové veže Starý a Nový žobrák), tu bolo v Povstaní stredisko partizánov na Šariši. Za I. ČSR tu bol biedny život a značné vysťahovalectvo – obyvatelia pracovali prevažne v lesnom hospodárstve a pôdu obrábalo iba zopár súkromne hospodáriacich roľníkov, pretože chudoba ju získať nemohla. Časť obyvateľov pracovala v priemyselných podnikoch v Bardejove a Kružlovskej Hute. V období protifašistického boja boli Kríže jedným zo stredísk partizánov a ilegálnych pracovníkov na východnom Slovensku. V máji 1944 tu pôsobila partizánska skupina Čapajev, od začiatku augusta 1944 tu bolo sídlo štábu partizánskeho zväzku Alexander Nevský. Obec bola vyznamenaná Radom Červenej hviezdy.
Na Povstaní sa celkovo zúčastnilo takmer 1.400 žandárov a policajtov, z ktorých 78 počas týchto udalostí prišlo o život.
Podľa Pamätnice padlých, vydanej vtedajším Povereníctvom vnútra v prvom roku po skončení II. svetovej vojny, v priebehu spomínaných udalostí, zahynulo v priamych bojoch s nemeckými okupantmi 29 žandárov a policajtov, z toho šiesti boli príslušníkmi Pohotovostného oddielu protektorátnej polície z Moravskej Ostravy, ktorí sa dobrovoľne prihlásili do Povstania, čiže zo sedemnástich moravských dobrovoľníkov, vedených kpt. Karlom Holasom, prežili Povstanie iba jedenásti… (obr.)
Deväť žandárov a policajtov bolo počas Povstania zabitých pri bežnom výkone služby – niektorí dokonca beštiálne.
Devätnásť žandárov a policajtov, deportovaných do nemeckých koncentračných táborov, bolo
pri transportoch a pobytoch v rôznych táboroch neľudsky utýraných na smrť, napr. od začiatku decembra 1944 zatklo gestapo na Policajnom riaditeľstve v Prešove 33 policajtov obvinených z podporovania partizánskeho odboja a väznených antifašistov – osemnástich postupne prepustili, ale 15. decembra 1944 pätnástich odtransportovali do nemeckých koncentračných táborov, z ktorých sa už nikdy nevrátili.
Štrnásť žandárov a policajtov zahynulo pri priamom výkone služby – pri bombardovaní alebo počas oslobodzovacích bojov v jednotlivých obciach a mestách, kde slúžili.
A napokon sedem žandárov a policajtov prišlo o život nešťastnou náhodou, najmä nevhodnou manipuláciou s vlastnou zbraňou alebo doplatilo na vlastnú neopatrnosť…
Človeka preto až zamrazí neúcta verejnosti k týmto obetiam, keď napr. v ostatných rokoch (z nie celkom jasných dôvodov), bol zrušený názov lyžiarskej súťaže a povojnový názov dnešnej Chaty pri Popradskom plese, ktoré na počesť skutočného hrdinu Povstania po II. svetovej vojne pomenovali po veliteľovi vojnovej Žandárskej stanice na Štrbskom Plese a zanietenom športovcovi – vrch. stržm. Štefanovi Moravkovi – in memoriam kpt. Národnej bezpečnosti, vyznamenaným Čs. vojnovým krížom 1939! (obr.)
Inštitúcií a podujatí pomenovaných po ďalších statočných žandároch a ich názvy boli časom zrušené, bolo tiež neúrekom, napriek tomu, že títo statoční muži bojovali a padli, aby sme my mohli žiť!
Autor ďakuje za použitie faktografických informácií čerpaných z publikácie Slovensko v roku 1945 – oslobodenie Slovenska 1944 – 1945, Viera Kováčová a kol., vydalo Múzeum SNP v Banskej Bystrici v r. 2020
Mgr. Peter Nevolný, Slovenská policajno-historická spoločnosť